Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Eurasier

3. 3. 2010

              EURASIER

http://www.cz-pes.cz/atlas/eurasier/eurasier-01.jpghttp://static.gotpetsonline.com/pictures-gallery/dog-pictures-breeders-puppies-rescue/eurasier-pictures-breeders-puppies-rescue/pictures/eurasier-0018.jpg

Približne v roku 1960 si občan nemeckého Weinhein-mu zaumienil odchovať niečo zvláštne, úplne nové plemeno. Pán Július Wipfel nezostal iba pri snoch a už o pár rokov začal dosahovať vytúžený výsledok, ktorý pomenoval vlkovitým čauom. Svoj prvotný chov založil Wipfel na čiernom záprahovom psovi, ktorého objavil v útulku. Pre zaujímavosť stojí za zmienku, že o tento „úlovok“ takmer prišiel, pretože neskôr vysvitlo, že pes je majetkom kanadskej armády, ktorá v rámci istej misie pricestoval do Mannheimu. Pes im ušiel a keď sa ho konečne dopátrali, mal ho už vo vlastníctve Wipfel. Toho vyzvali, aby psa vrátil, ale nejakými úradnými okľukami sa tomu nakoniec predišlo.

Wipfel bojoval o tohto psa hlavne kvôli jeho exterié-rovým prednostiam. Aj keď nešlo o čistokrvného záprahového psa, predsa to bol neobyčajný krásavec. Bol niečím medzi samojedom a eskimáckym psom. To ale Wipfel ešte netušil, že za exteriérom budú značne pokuľhávať povahové vlastnosti. K rodine bol síce prítulný a priateľský, ale k zvieratám sa správal beštiálne. Zabíjal ich a požieral.

Úlohu matky zastávala v počiatkoch (a tiež aj neskôr) vlkovitá sučka Bella. V porovnaní s „kanadským emigrantom“ mala oveľa lepšiu povahu a preto Wipfel orientoval neskorší chov skôr smerom k nej. Tým vlastne svojím pričinením zbúral svoj sen o psovi, ktorý by v sebe niesol eleganciu toho záprahového psa z Kanady a povahové črty Belly. Po čase sa totiž z rôznych spojení rodili všedné vlčie špice, ktoré sa absolútne v ničom neponášali na svojho praotca zo severu Ameriky. Viacročná práca tak vyšla úplne nazmar.

Július Wipfel stál opäť na začiatku. Aj keď s hromadou vlčích špicov... Premýšľal ako ďalej, až ho jedného dňa zaujala kniha Tak sa zblížil človek so psom od autora Lorenza. Ten vo svojej publikácii opisoval sučku Stasi, ktorá bola krížencom plemena čau-čau s nešpecifikovaným ovčiarskym psom. Ovplyvnený týmto zistením sa Wipfel rozhodol pokračovať vo svojej šľachtiteľskej práci a nakryl sučku po Belle s výzorom vlčieho špica psom plemena čau-čau. Od tohto spojenia očakával zmes predností oboch druhov psov. Veril úspechu až do takej miery, že spomenuté kríženia uskutočnil v úvode hneď až štyrikrát! O dosažiteľnosti svojich cieľov bol presvedčený natoľko, že vo vlastnom náklade vydal knihu, kde okrem iného stálo: „Mal to byť pes typu polárneho psa, atraktívne sfarbený s úctyhodným zjavom, s dostatočným odstupom od ostatných plemien, a s primeranou povahou.“

Wipfel chcel svojho nového psa presadiť s názvom vlčí čau, čo by jasne poukazovalo na jeho pôvod, ale tento zámer stroskotal na odpore chovateľov čau-čauov. Tí totiž v tej dobe šľachtili nový variant svojho plemena a nechceli žiaden rušivý moment, s ktorým by sa mohla zameniť ich snaha.

 

SEN ZOSTAL SNOM?

Potomstvo z prvých krížení sa značne odlišovalo od Wipfelových predstáv. Zo všetkých vrhov sa narodili šteniatka, ktoré bolo možné zaradiť do troch skupín. Jednu tvorili jedinci podobný divému psovi (niečo medzi vlkom a dingom), ktorí mali vlčiu povahu. Pre využitie ako domáceho psa boli teda nepoužiteľní. Druhú skupinu tvoril jasný typ čau-čaua s bujnejším ochlpením, takže tu nešlo o žiaden nový druh. Využiteľná bola iba tretia skupina, v ktorej sa ocitli psy podobné polárnemu psovi s pomerne vyrovnanými povahovými vlastnosťami.

Aj keď sa nakoniec našli vo vrhoch šteniatka, na ktorých sa dala budovať ďalšia šľachtiteľská práca, Wipfelovi bolo jasné, že iba sám svoj cieľ nedosiahne. Chovateľské snaženie sa muselo rozdeliť medzi viaceré chovné stanice, čím sa tvár plemena síce začala ustaľovať, ale vedúce postavenie Wipfela strácalo na význame.

V tejto fáze vývoja plemena si najvýznamnejšie postavenie vybudovala chovná stanica Charlotty Baldamusovej, ktorá sa s chovom psov začala zaoberať v roku 1960. Jej prvé kroky s týmto plemenom sa síce nevydarili, pretože prvý vrh zahynul na zákernú infekciu, nakoniec sa však stala pomerne dôležitým medzníkom v napredovaní euroázijského. Pri ďalšom vrhu už popri šťastí preukázala aj dobré oko skúseného chovateľa. Ponechala si sučku Berrit von Jägernhof a psa Brumba, ktorí odštartovali rozmach vo vyšľachtení euroaziata do jeho dnešnej podoby. Z ich spojenia sa narodila sučka Cara von Jägernhof, ktorá bola pre ďalší vývoj nepostrádateľná a neobyčajne dôležitá. V porovnaní so svojimi rovesníkmi ale aj predkami mala nevedno prečo oveľa kratšiu srsť a vyznačovala sa ohromnou eleganciou. Značné uznanie za ustálenie plemena si vyslúžila Baldamusová hlavne vďaka svojej dôkladne prevádzanej príbuzenskej plemenitbe. Keď končila s chovateľskou prácou, mala na svojom konte približne 120 odchovaných jedincov plemena eurasier.

PROBLÉMY, AKO INAK...

Baldamusová so svojou príbuzenskou plemenitbou až do piatej generácie síce v tom období dosiahla nemalé výsledky, veď jej chovy nemali žiadne vážne dedičné vady a jedinci neboli náchylní ani na rôzne ochorenia, ktoré takýto chov sprevádzajú. Lenže skúsení chovatelia vedia, že príbuzenská plemenitba so sebou prináša riziko výskytu letálnych faktorov a väčšieho predpokladu iných dedičných chorôb. Čomu predišla Baldamusová, tomu sa po roku 1971 nevyhli ďalší chovatelia euroaziata. Viacero psov sa rodilo s kýpťovitými chvostami a dysplázia bedrového kĺbu bola už takmer pre celé plemeno samozrejmosťou. Žiadalo si to urýchlené riešenie, avšak po ruke bolo príliš málo jedincov euroázijského, ktorí by tento problém s istotou odstránili. Preto chovatelia vpustili do chovu samojeda. Sučky euroázijského rôzneho farebného typu nakryli samojedom Orionom. Napriek farebnej rozličnosti sučiek však všetky vrhli čierne šteniatka. Odhliadnuc od toho sa ale týmto spojením aspoň čiastočne odstránili dopady príbuzenskej plemenitby.

Iná skupina chovateľov sa pri riešení toho istého problému pustila opačným smerom. Nakrývali sučky čau-čaua psom euroaziata, ale tu boli výsledky mizivé a tak s tým po čase zainteresovaní aj prestali.

 

SFARBENIE NOČNOU MOROU

Wipfel chcel stvoriť psa čarokrásneho sfarbenia, ktorý by svojou srsťou patril medzi atraktívnych psov. To sa mu nakoniec splnilo, pretože už v prvých vrhoch sa objavili viaceré farebné typy, ako napríklad červený, strieborný, bledožltý, čierny... A taktiež aj kombinácie s bledožltými a hnedočervenými znakmi. Po spomínanom skrížení so samojedom sa následne začali hojne vyskytovať aj biele psy a taktiež strakaté. Na rozdiel od ostatných farebných typov však biely a strakatý nepripúšťa štandard plemena.

Súčasný eurasier pes je zvláštny aj zafarbením jazyka. Aj keď tvorcovia plemena si želali bežný jazyk, prítomnosť čau-čaua v šľachtiteľskom procese so sebou priniesla jeho modré sfarbenie. Chovatelia chceli pôvodne tento jav odstrániť, ale keď sa im to nepodarilo ani po sérii všakovakých pokusov s krížením, museli sa s tým nakoniec zmieriť a plemeno eurasier má jazyk modrý, modrofľakatý, alebo farby mäsa...

PREČO EURASIER?

Pomenovaním vlčí čau chcel Wipfel poukázať na základy svojho nového plemena. Vtedy ho však ani len nenapadlo, aké rozhorčenie tým vyvolá. Chovatelia plemena čau-čau sa totiž proti nemu spojili a začali doslova ťaženie plné intríg a odporu nielen voči nemu, ale aj jeho šľachtiteľskej práci. V skutočnosti ale išlo o to, že zopár chovateľov čau-čaua sa v tom istom čase snažilo o vylepšenie plemena a preto snaha Wipfela im neprišla práve vhod. Mali obavy z toho, že ľudia si snahu oboch strán začnú spájať a Wipfelovho „mišunga“ budú považovať za čau-čaua.

Spor sa nakoniec dostal aj na vyššie inštancie, kde však kompetentní takisto neboli jednotní. Zväz pre nemecké plemená VDH najprv uznanie nového psa podmieňoval zmenou jeho pomenovania, ale nakoniec aj keď bol jeho postoj spočiatku záporný, nakoniec toto plemeno akceptoval a spolu s ním aj chovateľský klub pre vlčie čau psy, ktorý viedol Wipfel. Ako však bolo spomenuté, neskôr sa začalo krížiť aj so samojedom a vtedy už ťaženie chovateľov čau-čaua proti názvu plemena našlo pochopenie aj u vyšších kynologických zložiek. Wipfelov klub bol vyzvaný, aby bezodkladne našiel pre svoje plemeno nové pomenovanie. Nevymyslel ho klub, ale samozrejme Wipfel... Názvom eurasier opäť poukázal na jeho pôvod, kde Európu zastupuje vlčí špic a Áziu samojed s čau-čauom.

 

NEĽAHKÁ CESTA UZNANIA

Wipfelov Nemecký klub chovateľov vlkovitých čauov vznikol v roku 1960 a od svojho vzniku ho sprevádzalo množstvo afér. V roku 1966 sa totiž tento klub pripojil v Bruseli k UCI, čo je konkurenčná organizácia FCI. Spolok nemeckých chovateľov psov (VDH), ku ktorému sa Wipfelov klub pričlenil doma, ale už vtedy patril k FCI, takže to viedlo k značným rozkolom. Nové plemeno sa poriadne ani neusadilo v kynologickom svete a už bolo zatracované doma v Nemecku. Kvôli spolupatričnosti k UCI prestalo VDH uznávať rodokmene euroaziata a zakázalo ich dokonca predvádzať aj na svojich výstavách. Tvrdohlavý Wipfel sa nakoniec poddal a v roku 1973 svoj vzťah s UCI ukončil. Pridal sa k FCI a tým pádom zažehnal aj spor s VDH.

Postupom času sa klub začal transformovať a s ním aj jeho názov. Najprv to bol Eurasier-klub Weinheim, ale s tým nesúhlasila skupinka chovateľov, pretože vraj z toho nebolo zrejmé, kto je tvorcom plemena. A tak sa našiel kompromis v podobe doplnku za pôvodný názov – e. V, čo vraj má poukazovať na Wipfela. Vzhľadom na to, že jeho priezvisko sa píše s W, je však toto tvrdenie dosť pochybné.

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.